obrazok
obr obr obr obr

Šikanovanie v základných školách – možnosti prevencie.

     Šikanovanie možno považovať za celosvetový problém, pred ktorým nie je imúnny žiadny typ školy. Obeťou sa môže stať v podstate každé dieťa. Veľmi často sa v školách stretávame s postojmi typu: „Deti si za to môžu sami“, či „nech si to vyriešia medzi sebou“. Je to celkom pochopiteľné.  Zbavujú pedagógov povinnosti zasiahnuť, aktívne ochrániť dieťa.“
Vzhľadom na skrytú povahu šikanovania je veľmi ťažké sa o ňom dozvedieť a pedagógovia ešte stále nemajú dosť informácií, poznatkov a zručností o tomto probléme, ktoré by im pomohli včas ho rozpoznať. A tak väčšina detí, ktoré sú šikanované, len ticho trpia, neodvážia sa hľadať pomoc. Ak aj áno, často sa stáva, že neodborný prístup učiteľa či vedenia školy ich situáciu ešte zhorší. Prvým krokom k náprave je hlbšie poznanie zákonitosti tohoto fenoménu. Je nevyhnutné vedieť rozpoznať, na akom stupni rozpadu sa infikovaná skupina nachádza. Len tak môžeme adekvátne zasiahnuť, pretože jednotlivé štádiá šikanovania vyžadujú rôzne spôsoby nápravy. Neodborný  „výstrel na slepo“ väčšinou urobí viac škody ako úžitku.
Ako  zdôrazňujú odborníci „ o šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a pod. Tieto incidenty sa môžu opakovať a pre šikanované dieťa je ťažké, aby sa samo ubránilo. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Za šikanovanie obvykle  nepovažujeme občasnú bitku, alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov.“
Podľa Říčana zásadne hovoríme o šikanovaní vtedy, ak je obeť z nejakého dôvodu bezbranná – buď pre fyzickú slabosť, či neobratnosť, pre svoju izolovanosť v kolektíve, pre svoje psychické zvláštnosti. Niekedy je ťažké odlíšiť šikanovanie od
podobných javov, napr. od terorizovania celej triedy bitkárskou bandou, od vymáhania peňazí, od rasového násilia.
Šikanovanie nie je nikdy len záležitosťou agresora a obeti, ale vždy sa týka ostatných členov skupiny. Vzťahy v takto napadnutej skupine postupne prechádzajú zákonitým vývinom, mení sa ich dynamika. Smerujú od zárodočnej podoby, tzv. ostrakizmu k najvyššiemu, piatemu stupňu systémového ničenia pozitívnych vzťahov medzi členmi skupiny. Tento negatívny proces naštartuje vnútorný pohyb smerujúci k absolútnemu prijatiu postojov, noriem a hodnôt šikanovania.
Brutálne spôsoby šikanovania sa bolestivo dotknú každého. Problém je ale v tom, že nie sú vidieť, pretože sa dejú v neprítomnosti pedagóga. Ten ale môže spozorovať tzv. nepriame varovné signály, ako napr. skryté volanie obete o pomoc alebo subtílnejšie, čiastočne tolerované násilie (trepotanie prstami před tvárpou, „priateľské“ vtipy a kanadské žartíky na úkor spolužiaka, odstránenie náplne z pera pred písomkou, ponižujúca prezývka, smiech pri neúspechu, osamotenosť žiaka a jeho chodenie do školy vždy jako posledný. Tieto menej nápadné signály by sme nemali podceňovať, mali by sme ich vždy preveriť.
Šikanovanie len zriedka začína vyhrotenými, brutálnymi formami agresie. Práve naopak. Začína na prvý pohľad nevinne, ako žart, deti sa navzájom len „testujú“. Ak hneď na začiatku nezasiahneme, ďalej sa vyvíja, naberá na intenzite. Vývoj šikanovania vychádza zo skupinovej dynamiky. Počas tohoto vnútorného pohybu sa menia vzťahy členov skupiny k normám, hodnotám a postojom.
Aj naše vlastné skúsenosti dokazujú, že v základných školách dochádza k šikanovaniu nielen v šatniach alebo na toaletách, ale dokonca aj v triedach počas prestávok či priamo na vyučovaní. Šikanovanie žiakov – obetí sa oveľa častejšie uskutočňuje verbálnou formou, napríklad posmievaním, ironizovaním, vyhrážaním, nadávaním, nekomunikovaním, menej často fyzickou formou, napríklad bitím po tele, kopaním, štípaním, sácaním do steny a podobne. Stáva sa, že spolužiaci obete sa nepostavia na jej stranu, či už zo strachu alebo ľahostajnosti.
Obeť, ako sa ukazuje, zvyčajne tento stav dlhší čas trpí, nerozpráva o ňom a o svojom prežívaní, trápi sa, nedokáže sa sústrediť na vyučovanie, je nepozorná, smutná, má slabšie študijné výsledky, reaguje pasívne alebo agresívne na okolie, postupne sa výrazne znižuje jej sebavedomie a sebaistota, jej komplexy menejcennosti sa prčehlbujú, neverí si a zlyháva vo viacerých činnostiach.
Domnievam sa, že šikanovaniu možno predísť, najmä ak sa dôraz kladie na rozvíjanie sociálnych zručností a sociálnej kompetencie žiakov, keď sa žiaci učia ako správne nenásilne riešiť konflikty, vzájomne sa tolerovať a akceptovať iné názory, postoje, vierovyznanie, rasy a sociálne skupiny a ak sa vedia vcítiť do situácie druhých ľudí. 
Skúsenosti  z praxe ukazujú, že v rámci prevencie šikanovania a pri jeho riešení je dôležitá spolupráca medzi školou, rodičmi a Centrom pedagogicko-psychologického poradenství a prevencie.
Jednou z možností prevencie šikanovania v základných školách  je realizovať pod vedením vyškolených odborníkov  krátkodobé alebo dlhodobé preventívne programy proti násiliu zamerané  na získanie informácií o šikanovaní a  na osvojenie si sociálnych zručností, ktoré by šikanovaniu v školách zabránili.  V rámci univerzálnej prevencie, ktorá smeruje k celej populácii detí  i mládeže, cieľom ktorej je poskytnúť informácie a rozvíjať  sociálne zručnosti, spôsobilosti, ktoré pomôžu redukovať pravdepodobnosť negatívneho vývoja, realizujem  krátkodobý preventívny program „Čo je šikanovanie? Ako sa môžeš brániť, čo môžeš urobiť?“
V rámci tohoto programu poskytujem  žiakom   nielen informácie o šikanovaní,
ale aj rady ako mu predchádzať a to prevažne zážitkovou formou, ktorú prijímajú oveľa lepšie ako klasickú prednáškovú formu. Formou zážitku, ako sa potvrdilo v iných, už existujúcich preventívnych programoch, si žiaci dokážu oveľa efektívnejšie osvojiť nové poznatky a informácie, intenzívne na ne reagovať. Skúsenosti zo skupinovej práce nám potvrdili, že pre riešenie tohoto problému je nevyhnutné vytvoriť atmosféru   otvorenej a dôvernej komunikácie, ktorá  žiakom umožní o danej problematike diskutovať, vymieňať si  postrehy, či skúsenosti a zároveň im pomôže  vyvinúť vlastné stratégie a nápady na to, ako sa s týmto nežiadúcim javom vysporiadať.
Žiaci sa aktívne zapájajú do diskusie na tému „čo je podľa Vás šikanovanie?“  odpoveďami typu:
-keď sa spolužiaci druhému opakovane  vysmievajú  za   to, z akej rodiny pochádza, ako sa oblieka, že sa dobre učí, že poslúcha učiteľov ,

  1. keď sa spolužiaci druhému vyhrážajú počarbaním zošita, vysypaním vecí z tašky, keď neurobí čo chcú,
  2. keď spolužiaci druhému berú desiatu, peniaze alebo osobné veci

      -  keď  spolužiaci druhému robia veci, ktoré sú mu nepríjemné (napríklad nadávajú mu, strkajú do neho, schovávajú mu veci, opakovane ho urážlivo prezývajú)
Potom žiaci pracujú  v skupinkách a prostredníctvom  hovorcu  odprezentujú ostatným svoje postrehy na „ vlastnosti agresora a  obete“. Ostatní členovia skupiny reagujú na prezentáciu, prípadne ju dopĺňajú o ďalšie pohľady. Uvediem žiakmi najčastejšie spomínané   „vlastnosti agresora“:

  1. v mnohých prípadoch ide o fyzicky zdatných chlapcov (dievčatá nie sú výnimkou), niekedy sa však spojí inteligencia s bezohľadnosťou a krutosťou a vyváži nedostatok telesnej sily ,
  2. šikanovania sa dopúšťajú väčšinou sebaistí jedinci,
  3. túži ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať,
  4. drzo sa správa k dospelým aj k rovesníkom
  5. má tendenciu prekračovať normy spoločenského správania

     Z vlastností „obete šikanovania“ uvádzam napríklad tieto:

  1. dieťa tiché, citlivé,slušné, plaché, bojazlivé,
  2. menej fyzicky zdatné, neschopné pobiť sa,
  3. odlišuje sa od svojich rovesníkov,
  4. dieťa osamelé, bez kamarátov,
  5. dieťa odlišnej rasy, kultúry, jazyka, náboženstva,
  6. prichádza do sfomovaného kolektívu

Ďalej so žiakmi pracujem formou braistormingu na tému„Ako sa môžeš brániť, čo môžeš urobiť?“Uvediem niekoľko príkladov:
-   Keď do teba niekto zapára, nedaj sa vyprovokovať,

  1. Keď máš ísť okolo tých, ktorí ťa bijú, berú ti veci, nechodievaj sám. počkaj na nejakú skupinku a pridaj sa k nim, aj keď ich vôbec nepoznáš,
  2. Vyhýbaj sa miestam, kde by ťa mohol niekto zbiť alebo ti niečo zobrať,
  3. Keď nemáš kamarátov, skús si ich nájsť,
  4. Povedz o svojich problémoch rodičom a požiadaj ich o radu,
  5. Keď sa šikanovanie deje v škole, oznám to  pedagógovi, ktorému dôveruješ,
  6. Môžeš zavolať na Linku detskej istoty, Linku dôvery alebo do Pedagogicko-psychologickej poradne a Centra výchovnej a psychologickej prevencie.

     Okrem toho je potrebné trénovať žiakov, aby sa naučili riešiť konfliktné situácie a vedeli sa brániť pred agresorom. K tomu slúži nasledujúca aktivita, pri  ktorej rozdelím žiakov na menšie skupinky, v ktorých spoločne riešia zadané modelové situácie. Z ponúknutých možností si po vzájomnej diskusii  vyberú tú najsprávnejšiu  a  svoju voľbu  prezentujú pred celou skupinou. (viď. Prevencia šikanovania v základných školách. In. Prevencia, č.3/2005)
Cieľom mojich skupinových stretnutí so žiakmi je, aby pochopili, že nie je správne:

  1.  nečinne sa prizerať šikanovaniu,
  2.  schvaľovať agresívne správanie svojich spolužiakov,
  3.  odsudzovať niekoho, kto je iný, slabší, má nejaký fyzický hendikep,
  4.  mlčať, keď  vidia  nečestnosť, ponižovanie druhých,
  5.  byť ľahostajní, keď sa stanú svedkom šikanovania.

     Žiakom  zdôrazňujem, že  celý problém sa začne riešiť až vtedy, keď   šikanovanie ohlásia a vyhľadajú pomoc.

 

Literatúra:

Řičan,P.: AGRESIVITA A ŠIKANA MEZI DĚTMI. Praha, 1995
Rosová, D.: PREVENCIA PORÚCH SPRÁVANIA U ŽIAKOV ZÁKLADNEJ ŠKOLY. Pohľad sociálneho pracovníka Centra výchovnej a psychologickej prevencie. In: Učiteľské noviny, roč. LIV,2004, č.4.
Rosová, D.: VÝZNAM SKUPINOVEJ PRÁCE S DEŤMI S PORUCHAMI SPRÁVANIA. In: Prevencia. Informačný bulletin zameraný na prevenciu sociálno –patologických javov v rezorte školstva,roč.III.2004,č.1.
Rosová,D.: PORUCHY SPRÁVANIA V PREVENTÍVNOM PROGRAME PRE ŽIAKOV 1.STUPŇA ZÁKLADNEJ ŠKOLY. MOŽNOSTI A OBMEDZENIA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA. Rigorózna práca. Prešov,2004
Rosová,D.: PREVENCIA ŠIKANOVANIA V ZAKLADNYCH ŠKOLACH. In : Prevencia. Informačný bulletin zameraný na prevenciu sociálno –patologických javov v rezorte školstva,roč.IV.2005,č.3.


                           Spracovala:   PhDr. Danka Rosová
                                                      Centrum pedagogicko - psychologického 
                                                       poradenstva a prevencie, Košice

Vytlačiť stránku | Odporúčiť známemu | Počítadlo návštev: 1123743
(c) 2007. Všetky práva vyhradené. Webdizajn : RED FLOWER s.r.o.